Odkedy som začal s publikovaním receptov, zbieram skúsenosti a robím si prieskumy. Celkom neobjektívne prieskumy vykonané na vzorke spoločnosti, s ktorou sa dostanem či už do osobného alebo elektronického kontaktu. S výnimkou roku 2020, keď osobné kontakty začali byť vzácnejšie ako letná dovolenka na samote. Nový normál.

Postupom času do samostatnej kategórie vyplávali suroviny, ktoré síce pevne patria do mojej kuchyne a teda figurujú aj v receptoch, no reakcie na ne sú, ako to nazvať, protichodné. Ideálnym príkladom je kuskus.

Mám ho vždy doma, pretože je to univerzálny, časovo nenáročný, ľahký a chutný kúsok do akejkoľvek mozaiky. Kuskus disponuje učebnicovou prispôsobivosťou, prijme chuť ostatných surovín a posunie výsledné jedlo o kúsok ďalej. Preto s ním rád experimentujem.

Po besedách v kníhkupectvách a diskusiách pod mojimi receptami, či fotografiami však prichádza už spomínaná protichodnosť. Pre značnú časť ľudí je to základ stravovania alebo aspoň jeho častý doplnok, pre mnohých však absolútna neznáma. Bulgur, kuskus, kurkuma, tahini sú len jedny z mnohých surovín pri ktorých najčastejšie počujem alebo čítam otázku “Čo to je?”.

Priznávam, že sám si nedokážem už spomenúť kedy a kde som prvý raz objavil a použil surovinu s ktorou som síce nevyrástol, no napriek tomu ju používam celé roky. O to viac mám radosť, ak niekto objaví niečo nové práve vďaka tomu, že sa nechá inšpirovať mojimi receptami. Pretože pre iného variča, to zas môže byť len opakovanie toho, čo už pozná.

Prečo však nad tým vôbec premýšľam? Na tej opačnej barikáde sa totiž čas od času objaví aj populárna zmienka o tom ako tieto “dovezené” nápady zabíjajú tradičnú kuchyňu. Naše staré matere totiž kuskus nepoznali. Nepriestrelná stena. Staré matere nepoznali ani citróny a ich predkovia pozerali na zemiaky ako „dovezený americký“ výmysel. A tak by sa dalo pokračovať s tým, čo bolo lepšie a už nebude a s tým čo predtým nebolo a chvalabohu  už je… Rozrušuje ma len skutočnosť, že debata o stravovaní a inšpirovaní takto nemôže fungovať. Deliť suroviny, či vlastný rozhľad, na nové a staré nás len obmedzuje.

Kuskus nie je predátor, ktorý prišiel vyhubiť parené buchty, maminu fašírku alebo zlikvidovať kváskové pečenie. Je to len ďalšia inšpirácia, ako si urobiť jedálniček pestrejším, ako skúsiť niečo urobiť inak a potom to v kreatívnom záchvate použiť a nasmerovať ešte o kúsok ďalej.

Práve preto som kuskus bez výčitiek odnavigoval do ríše dezertov. Chcel som si pripomenúť trochu hrejivejšie, orientálne chute a kombinácie. A tak vznikla kuskus torta. Pôvodne to bola jedna farebná kopa na šalátovej mise. Ale keďže dizajn jedlo predá, nielen kvôli očiam som ho nakoniec sformoval do korpusu a pre blaho estetiky nakoniec ešte aj polial čokoládou. Nebolo treba. Ale chcel som dosiahnuť ešte väčší extrém, keď pri fotografii torty, ktorá má v názve “kuskus”, bude prvá reakcia “To vážne”?

Takže je opäť dôvod spýtať sa ČO TO JE?

Kuskus!